MATURITNÉ TABLÁ

Keď idú maturanti mestom

Vždy keď sa lúčime s maturantmi, čo hrdo nesú svoje tablá ulicami mesta, aby ich vložili do výkladov obchodov a celému svetu tak dali na známosť, že oficiálne vstupujú do sveta dospelých, zmocní sa ma zvláštny pocit smútku či akejsi nostalgie. Vďaka nemu sa začne premietať v mojej pamäti starý film spred mnohých rokov, čo ma vracia do minulosti a vyvoláva spomienky na dni, keď som sám skladal svoju skúšku dospelosti. V mysli sa mi vybavujú spolužiaci, ktorých čakal ten istý údel. Všetci sme vtedy svorne a intenzívne prežívali pocit, že aj napriek tomu, že maturita už neodbytne klope na dvere, nám sa už nechce učiť. Spomínam si na ľudí, čo nám držali palce, na učiteľov, čo nás skúšali, na ich dôstojné tváre s chápavým pohľadom a strachom neraz väčším, než sme mali my sami. Spomínam si na otázky, čo nám kládli a ktoré často (už tiež zúfalí) formulovali tak, že nám diplomaticky prezradili aj odpovede na ne. Stačilo iba pozorne počúvať. Dávno som pochopil, že žiaden z nich nám nechcel ublížiť. Dávno som pochopil, že maturita vôbec nebola tou najťažšou skúškou, čo sme absolvovali. Život nám ich odvtedy doprial neúrekom a nie všetky sa skončili dobre. No nič to nemení na fakte, že maturita má doteraz v našich životoch punc jedinečnosti. Aj keď sa ňou uzavrela jedna dôležitá kapitola nášho bytia, neznamenala koniec, ale iba začiatok nového filmu. A čo hmatateľné zostalo po týchto skúškach dospelosti? Okrem maturitných vysvedčení snáď iba maturitné tablá, visiace na stenách gymnázia, alebo aspoň staré fotografie, pripomínajúce zašlé časy. Tu je aspoň malá ukážka niektorých z nich... 

Jaroslav PERNIŠ

This site was designed with the
.com
website builder. Create your website today.
Start Now